10 initial epilogues | sk

cd hv 0036-2-331 (hevhetia, august 2009)

Trombón je prapôvodne známy ako tichý nástroj, nie veľmi vytrvalý a na klavíri si tiež treba desiatimi prstami podmaniť široké priestory. Tieto epilógy dokumentujú naše prvé spoločné muzicírovanie, nie sú žiadnymi dospevmi, skôr začiatkami.
Nazvime to jednoducho láskou na prvý tón. Je to stretnutie, pri ktorom máte pocit, že bolo odjakživa súdené, v mihu sa všetko vyjasní, nič netreba obšírne  vysvetľovať: zarážajúca jasnosť, samozrejmá nenútenosť zvuku, súlad spoločnej hry. Bezprostredné uchopenie takejto priamosti si vyžaduje metafory, pokusy vyjadriť sa bežnými slovami zlyhávajú, keďže na tomto stupni intenzity koncentrácie je hudba sotva únosným stavom na pokraji prasknutia, je to elektromagnetické kontinuum, energetický metajav, ktorého sa síce nedokážeš dotknúť, ale – podobne ako lopte - mu môžeš učarovať svojimi auratickými nástrojmi (v tomto prípade klavír, trombón…). Vložíš sa do toho s maximálnym, následne sa uvoľníš: je to ako seansa; vznáša sa v čase a priestore, vibruje vpred a nazad, nahor a nadol a ty spolu s ním, ak ti to dovolí…
Nuž, áno. Guľový blesk je ukrytý v srdci pozorovateľa.

Bertl Mütter, 6.5.2009

Keď som si z rôznych zdrojov vyhľadal definíciu pojmu improvizácia, zväčša som naďabil na už temer ošúchanú myšlienku: súčasné vytváranie a prednes hudobnej skladby. Zaiste, je to pravdivé aj zrozumiteľné, ja som však hľadal definíciu presnejšiu, „väčšmi objasňujúcu podstatu“ tohto javu.
Myslím, že popri hraní vážnej hudby sa mi na koncertoch a v štúdiách ponúkajú nespočetné príležitosti na improvizáciu. Najviac takýchto príležitostí sa v súčasnosti naskytne v džezovej hudbe, no často dochádza k celkom neviazanej, „voľnej"  improvizácii. Môže to byť napríklad paródia Beethovenovej sonáty, prípadne použitie výsostne špeciálnej klavírnej techniky  Györgya Ligetiho alebo – a to je v poslednom čase môjmu srdcu najbližšie – improvizácia takpovediac v štýle „súčasnej hudby“, ktorá sa tak harmonicky, ako aj rytmicky vymyká z rámca improvizácie postavenej na základoch tonálnej hudby.
Existuje však čosi spoločné, čo v určitom bode spája všetky spontánne hudobné prejavy, a ak áno, čo to je?
Prirodzeným styčným bodom sú zákonitosti hudby – či je to práca s motívmi, formovanie rytmických modelov a či kontrapunkt jednotlivých hlasov. A na tomto mieste by som sformuloval svoju vlastnú definíciu: improvizácia je bleskurýchlo sa meniaca interaktívna hra, v ktorej pozadí stoja už spomínané zákonitosti hudby a niekedy ešte oveľa viac. Je to hra o tom, ako dokážeme využiť, obísť, vzájomne si ukázať, či druhému vziať, alebo hoci aj zosmiešniť tieto zákonitosti. Možnosti sú nekonečné...
A keďže to celé je o hre, najradšej hrám túto hru spoločne s niekým.
Keď som prvýkrát počul hrať Bertla – bolo to možno v roku 1997 - uchvátil ma ten priam hmatateľný svet, ktorý prostredníctvom svojej hudby dokázal vytvoriť na pódiu. Vtedy som ešte netušil, že po vyše desaťročí budeme spoločne vytvárať podobný svet.
V osobe Bertla som pre túto hru objavil spoločníka a partnera schopného roztvoriť  "brány", dávajúc tak voľný priebeh energiám, čím vlastne navodí situáciu, v ktorej stačí načúvať „návodu“ našepkávanému zákonitosťami hudby, vzájomne sa pozorovať a o ďalšom kroku či myšlienke rozhodnúť pod dojmom vnuknutým práve sa odohrávajúcim zrodom hudby.
Azda niet vzrušujúcejšieho pocitu v hudbe – či už notovo zaznamenanej, alebo improvizovanej –, ako keď dvaja hudobníci spoločne vycítia čaro daného okamihu, bezhraničné možnosti tkvejúce v ňom a prerod nasledujúceho spoločného kroku v nové východisko.
Myslím, že takto chápem improvizáciu ja. Môjmu srdcu vždy ulahodí, ak mám pri nej partnera, ktorý tento „smer meniaci sa na cestu pod našimi nohami“ vníma podobne ako ja a s ktorým sa jednoducho muzicíruje skvele...

Miki Skuta, 23.6.2009